reklama

Čistá a zelená Petržalka - sen ďalekej budúcnosti?

Bol tam už každý z nás. Na prechádzke, na bicykli, venčiť psa, majetnejší koňa. V preplnenom meste poskytuje nevšednú oázu pokoja, ticha a niekoľkých dúškov čerstvého vzduchu. Každý Petržalčan chodiaci s otvorenými očami vie, že reč je o fragmentoch lesa, ktoré sa rozprestierajú na okraji našich sídlisk. Málokto však tuší, že sú to zvyšky lužných lesov, unikátneho biotopu magických zákutí dunajských nív a ramien. Ešte pred polstoročím dozadu nebolo nezvyčajné vidieť diviaka alebo srnu, pasúcu sa na čistine v tieni novopostavených panelákov. Tento fakt znie o to neuveritelnejšie, o čo sú tieto zvyšky lesa postupom času stále viac zanedbanejšie. Áno, les žije vo svojom neprerušenom prírodnom kolobehu. Je však súčasťou nášho životného priestoru, rovnako ako sídlisková zeleň. Je tiež najlepším kandidátom na vybudovanie skutočného petržalského lesoparku s potrebnou infraštruktúrou. Ako sa teda my Petržalčania správame k tomuto unikátu, ktorý je bohatstvom našej komunity?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Zalovil som v spomienkach na detské hry a skúšky odvahy. Ako väčšinu petržalských chlapcov, aj mňa viac ako betónové ihriská sídlisk priťahovalo dobrodružné objavovanie skrýš a tajomstiev lesa. Tu mohla vždy bujná detská fantázia pracovať na plné obrátky. Na náš les sme skrátka nedali dopustiť:

Spomienka prvá: horí?

Keď som ešte navštevoval dnes už neexistujúcu základnú školu na Dudovej ulici 4, okná našej 5.B smerovali do úzkeho pásu lesíka medzi školským areálom a Starohájskou ulicou. V jeden slnečný a teplý deň začal do triedy prenikať nezameniteľný pach horiaceho lístia a dreva. Zo zeleného porastu sa valili kúdoly dymu, a to len niekoľko desiatok metrov od školskej budovy. Celé dopoludnie tomu nikto nevenoval pozornosť, a keď prišiel čas pobrať sa domov, rozhodol som sa s dvoma spolužiakmi preskúmať pôvod dymu. Naša vzrušená fantázia, nadopovaná Foglarovými románmi, hútala zaujímavé dobrodružstvo. Intenzita dymu valiaceho sa z lesíka vystupňovala do tej miery, že aj „hlúpy školáčik“ pochopil, že ide o požiar. Vtedy ma prekvapila nevšímavosť miestnych obyvateľov. Nevedel som ešte nič o temnom zákutí slovenskej povahy predpokladať vždy zásah vyššej autority, nech už to je štát, obec, riaditeľ školy, domovník alebo ktokoľvek, len nie „ja.“ Pobrali sme sa po chodníku využívanom psíčkarmi, jeden z nich práve s kľudom Angličana vychádzal z lesa. Po niekoľkých metroch sme zostali stáť. Náš adrenalín začal stúpať. Stred lesíka bol zhorený. Kmene boli čierne a obhorené. Oheň sa kruhovito šíril a pálil listy, kríky a drevo, ktoré mu prišlo do cesty. Zahodili sme tašky na kraj lesa a s prehnaným sebavedomím sme sa pustili do hasenia jedného pásu ohnivých jazykov. Chceli sme oheň udusiť a zadupať. Márne. Naše know-how založené na animovanej rozprávke „Dráčik“ prirodzene nestačilo. Poslali sme teda spolužiaka zavolať hasičov a triasli sme sa strachom, či z toho nebude malér. Vtedy bolo populárne volať hasičov z každej kratochvíle (myslím, že tento šport sa stále pestuje) a operátorka čísla 150 musela byť z vystrašeného detského hlasu riadne zmätená. Najmä keď na zjavne viditeľný požiar nikto dospelý nereagoval. Požiarnici dorazili, hasili o život a zachvílu volali posilu. Nám odľahlo a naše malé hrdinstvo zostalo utajené, rovnako ako jeho protagonisti. Čo zostalo je trpká spomienka na ignoranciu a nevšímavosť okolia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Spomienka druhá: hríb odpadkový

Do hubárskej hantýrky prenikol pojem hríb podpapiernikový, ktorý nájdeme všade tam, kde – prepytujem - na hubára príde jeho biologická potreba. Podobne existuje hríb odpadkový, ktorý vyrastie všade tam, kde sa darí ľudskej lenivosti a nezodpovednosti. Zdá sa, že petržalský les preň poskytuje výhodné inkubačné prostredie. Sú ho tu totiž celé kolónie. Len hubárov je akosi málo. V lesíku medzi Kutlíkovou a Bradáčovou ulicou, neskôr pri Malom Draždiaku, sme sa s kamarátmi z detstva zahrali snáď na všetko, bez ohľadu na sneh, dážď, či mráz. Od bitiek, o ktorých sme čítali vo vojenskej histórii, cez vtedy letiaceho Robina Hooda, až po skautský klub „čierna stopa.“ Na jar sme sa nevedeli dočkať bielych polí snežienok, fialiek a prenikavo voňavého zeleno-bieleho pralesa cesnaku medvedieho (ten sme dokonca zbierali). V skautskej fáze sme namiesto objavovania začali les chrániť. Pozbierali sme si svoje odpadky a miesto našich hier vždy vyčistili. Nedávno som sa vybral na nostalgickú prechádzku do tychto miest. Prekvapilo ma množstvo špiny, odpadkov a neporiadku roztrúsené kam len oko dovidelo. Bol to smutný pohľad. Pre takýto zážitok, žiaľ, nemusím chodiť do lesa. Stačí sa pozrieť na okolie našich domov, akýkoľvek trávnik, či kríky. Najmä na jar, keď sa roztopí sneh, potrebuje človek silný žalúdok, aby vydržal ten pohľad.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kam z odpadkov?

Nie som naivný, viem, že nie je možné z večera do rána zmeniť ľudskú prirodzenosť a vybudovať v občanoch pocit zodpovednosti za skrášľovanie nášho okolia. Petržalský podnik verejnoprospešných služieb môže pracovať 24 hodín a rovnako ho môžeme viac a viac dotovať z miestneho rozpočtu. Výsledok však bude nulový, kým iniciatíva nepríde zdola, od nás občanov. Som presvedčený, že petržalská samospráva musí zastrešiť, motivovať a podporovať všetky projekty a aktivity občanov smerujúce k pravidelnému čisteniu a skrášľovaniu zelene, pásov lesa a okolia našich panelákov. Dá sa to. Rozhliadnime sa po sídlisku. Svedčia o tom niektoré obdivuhodné svojpomocné projekty vlastníkov bytov, ktoré viedli k skrášleniu znečistenej a zdevastovanej zelene v okolí domu a k jej pravidelnému udržiavaniu. Inde, kde zodpovednosť patrí všetkým, a ako to už v post-socialistickom Slovensku býva zvykom, nepatrí nikomu, to tak aj vyzerá. Mestská časť môže ponúknuť pomocnú ruku, napríklad dobre nastaveným grantovým programom pre proaktívne domové samosprávy, školy alebo „dobrovoľné skupiny ochotných občanov.“ Jedna vec je odpadky odstraňovať, druhá zabrániť ich ďalšiemu rozširovaniu. Tu pomôže prevencia, najmä ak v Petržalke dobudujeme uzamykateľné kontajnerové stojiská, z ktorých nebude vietor rozfúkavať odpadky po celom sídlisku. Ak uvidíme aktivitu iných, možno začneme viac uvažovať o tom, že naša zodpovednosť za spoločné životné prostredie nekončí ani prahom bytu, ani paneláku. Keď si zlepšujeme, skrášľujeme a zatepľujeme naše domy, je čas začať uvažovať aj nad ich okolím, lebo práve podľa toho, ako vyzerá, bude súdená naša kultúrnosť.

Michal Novota

Michal Novota

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Živnostník, občasný publicista, Program Officer v International Republican Institute, analytik Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika, človek sledujúci verejné dianie okolo. Inak optimistický realista s vážnymi príznakmi daňovej a odvodovej revolty. Ako poslanec miestneho zastupiteľstva v Petržalke reprezentuje občanov v treťom volebnom obvode. Zoznam autorových rubrík:  PetržalkaOrwelliadaJoy of LifePhotostoryReakcie

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu